6. decembra: topánky v okne!

Mikulášske obdarovávanie spojené s biskupom svätým Mikulášom bolo pôvodne skôr mestským zvykom, ktorý sa od meštianstva prostredníctvom dedinskej inteligencie dostal k roľníkom — až v 1930. a 1940. rokoch. Predtým 6. december nebol práve obľúbeným sviatkom detí. Na dedinách totiž dlhé roky pretrvával zvyk, že na Mikuláša mládenci, ba aj ženatí muži so sadzou na tvári, v obrátených kožuchoch, rinčiac reťazami strašili malé deti a staršie dievčatá. Preoblečení strašiaci sa nazývali falošníkmi a to je aj pôvod výrazu „Mikuláš s reťazou“.

V súčasnosti deti každý rok 6. decembra už jednoznačne čakajú Mikuláša, hoci počas desaťročí socializmu boli detské básničky a pesničky stále o Dedovi Mrázovi. V Sovietskom zväze bol veľkým darcom Dedo Mráz. Bol vzorom pre „socialistického“ Mikuláša, ktorý sa objavil v Maďarsku v 1950. rokoch. Náboženského obsahu ho vtedy zbavili a zostala len odmeňujúca-trestajúca postava.

Jedno je isté, 5. decembra aj teraz vyberajú čistiace prostriedky na topánky, aby ich ešte v ten istý deň použili a aby boli večer vyleštené tie topánky, ktoré deti vyložia do okna. Preto tam, lebo na rozdiel od anglosaského sveta u nás sa ujo s veľkou bradou nepohybuje cez komín, ale cez okno. V súčasnosti sa tiež stáva zvykom, že mu deti k čižmičkám alebo k topánkam pripravia sušienku a pohár mlieka, keďže dobrodinec prichádza zďaleka, a tak môže byť hladný a smädný. Mikuláš obdarúva deti, ktoré boli cez rok iste dobré aj zlé, menšími hračkami, sladkosťami a korbáčikom.

V Maďarsku je Mikuláš silne spojený aj s postavou krampusa, ktorý uja v červenom plášti sprevádza aj na jeho ceste pri rozdávaní darčekov. Krampus v kresťanstve stelesňuje diabla, všadeprítomné zlo, jeho meno pochádza z nemeckého slova „krampen“, čo znamená pazúr. Maďarská verzia je oveľa zdržanlivejšia ako pôvodný Krampus, takže jeho cieľom nie je unášať deti, ale skôr ich pomocou korbáčikov priviesť na správnu cestu.